V ŽIVOTE ČLOVEK NEBOJUJE S OKOLÍM, ALE SÁM SO SEBOU.

1.9.2020 | Peter Minárik

Sny sa ne(s)plnia, sny sa realizujú.

Ja som svojho prvého oficiálneho IRONMANa zvládol dokonale. Bola to jedinečná skúsenosť. Špičkový zážitok. Podal som fantastický výkon. Všetko bolo fantastické!!!

HOVNO !!!

Stalo ma to kopec námahy. Bol som unavený, zničený a vyčerpaný. Pri plávaní v neopréne som takmer skolaboval a po prvý krát som zažil ako sa asi cíti „klaustrofobik“. Počas biku ma vyslovene ničil neprijemný protivietor a silné slnko zo mňa vysávalo počiatočný elán a chcelo rozbiť moje vnútorné odhodlanie. Druhá polovica behu, keď som videl ako ubúda bežcov na trati a končia v cieli bola silná skúška vytrvalosti.

#mojdnesnyuspech je že som si počas tohto preteku uvedomil, že niektoré veci, ktorým som pripisoval dôležitosť nie sú vôbec dôležité, ale že vôbec dôležité. Tiež som si opäť zažil ten pocit, keď som cítil, že sa nie je na koho vyhovoriť a musím „makať“, ináč sa do cieľa nedostanem. Pri tréningu, občasných pretekoch tieto pocity nemám, keďže nejdem na hranicu svojich možností. Napriek tomu môžem povedať, že to bol skutočne nezabudnuteľný zážitok, ktorý ma ohromne posunul vpred.

Vlastná skúsenosť ohromne oslobodzuje.

Prebehnúť resp. zvládnuť celého IRONMAN si vyžaduje veľkú prípravu, disciplínu a sebazaprenie. Na druhej strane je to aj radosť a skvelá práca na sebe.
Chcem povedať, že okrem pokory a vlastnej seba hodnoty je dôležitá aj podpora. Pomôže veľa, ale nedá sa na ňu spoliehať. Ja chcem poďakovať za podporu a inšpiráciu rodine a priateľom.

Niektoré veci nedokážeme zdieľať, je ich treba zažiť...

Sú situácie, keď neplatí ½ + ½ = 1. A prázdne slová koučov a motivátorov typu “TO DÁŠ...,”“MÔŽEŠ BYŤ ČÍM CHCEŠ...“ k dosiahnutiu cieľov jednoducho nestačia. Na druhej strane aj malá podpora a úprimné povzbudenie z okolia vylepší náladu a pomôže v náročných chvíľach.

Pre dosiahnutie náročnejších cieľov je potrebné sa pozrieť realite do očí. Nekompromisne. Konfrontovať sa sám so sebou. Vyhodnotiť svoje možnosti, spoznať svoje limity. Nezľaknúť sa, neľutovať sa, ale zapracovať na sebe. Systematicky, kontinuálne a hlavne dlhodobo. Výsledky neprídu zo dňa na deň, ale krok po kroku. Niekedy to trvá dlhšie, ako by sme chceli. Dlhšie, ako sme plánovali.

Presne tak som sa aj ja úspešne dopracoval do cieľa môjho prvého oficiálneho IRONMANa. Keďže som si to na neoficiálne už vyskúšal minulé leto, myslel som si, že viem, do čoho idem.

Reálna skúsenosť však bola iná... Bolo to náročnejšie, ako som čakal. Veľkú rolu zohral silný vietor a teplo, ale aj fakt, že preteky boli súčasťou majstrovstiev Slovenskej a Českej Republiky v dlhom triatlone a účastníkmi bolo veľké množstvo profesionálnych triatlonistov.

Keď som sa ráno na štarte pozrel okolo seba, vnímal som tú úžasnú atmosféru. Špičkové bicykle oblepené energetickými tyčinkami a podpornými gélmi na výkon, vyšportované telá a odhodlané pohľady skúsených  profesionálov. Do toho som sa ja po prvý krát obliekal do požičaného plaveckého neoprénu, ktorý som nemal čas vyskúšať a netušil som ako sa mi v ňom bude plávať. Keďže som deň pred tým nestihol prísť na poučenie, ešte tesne pred štartom som netušil, ktorým smerom sa bude plávať. Budete možno prekvapení, ale nebol som jediný. Cítil som nervozitu, ale zároveň som bol plný očakávania a odhodlaný užiť si skvelý deň.

Plávanie

Po štarte sa pustila masa 240 plavcov do vody. Viacerí ma pripravovali občasné kopnutie do hlavy, či nečakaný úder rukou od iných plavcov. Na moje prekvapenie prvých pár metrov to nebolo vôbec zlé. Keď sa mi začali brutálne zahmlievať plavecké okuliare a v neopréne mi začalo byť neskutočne teplo, sem tam sa mi ešte okolo krku zamotala nejaká riasa. Cítil som ako mám hruď obopnutú neoprénom, ťažko sa mi dýchalo a vnímal som nepríjemný vnútorný stres. V hlave mi prebiehali myšlienky typu: „Toto ja zabije, veď nemôžeš poriadne dýchať...“ a miešali sa s nepríjemným pocitom. Zároveň som si hovoril: „Pokračuj, nemôžeš to teraz len tak vzdať, veď si ešte ani nezačal...“ Z tej kopy plavcov som odplával na kraj, na pár sekúnd som prestal plávať, vyčistil som si okuliare a do neoprénu som si púšťal vodu, aby som sa schladil. Telo a ukľudnilo, stres opadol a hlava začala fungovať ako má. Cítil som sa oveľa lepšie. Medzičasom ma oboplávalo veľké množstvo plavcov, čo som v tej chvíli už vôbec neriešil ako problém. Sústredil som sa na seba a nastavil som si vlastné tempo. Bol to fajn pocit, keď som dobiehal a neskôr aj obiehal iných. Nakoniec som napriek drsnému začiatku z plávania super pocit a po preplávaní 3,6 km v rýchlom tempe som presadol na bike.

Bike

Bol som plný elánu a nadšenia. Išlo sa mi až moc dobre. Prečo? Fúkalo mi totiž od chrbta, a keď som pozrel na okolité stromy, bolo mi jasné, že v druhá časť každého zo šiestich 30 km okruhov, bude neskutočne náročná. Pre lepšie si predstavenie intenzity vetra, cestou tam som šiel rýchlosťou cca 39 km/h a cestou spať som sa občas trápil aj len okolo 26 km/h. Po absolvovaní prvého okruhu som situáciu vnímal v plnej kráse a už som vedel, že dnešný bike ma bude stáť veľa energie a síl. To som ešte netušil, aké bude brutálne teplo.

Teraz už viem, ako dôležité je mať dobre zvládnuté obcerstvovačky, na ktorých som si dolieval vodu a iónťák. Bol som asi jeden z mála, ktorý na nich zastavoval, keďže väčšina cyklistov len prefrčala okolo, zobrala druhé fľaše a do vreciek nabrali tyčinky, banán, či energetické gély. Nestrácali čas. Mali to už zažité a natrénované.

Posledné 2 okruhy už pekne pieklo popoludňajšie slnko a mal som dojem, že intenzita vetra neustále rastie. Cítil som únavu. Každým záberom som sa tešil na ukončenie posledného okruhu na bicykli a keď som videl, že sa blíži 180 km, tešil som sa.

Beh

Keď som nechával v depe bike a vybiehal som na bežeckú trať, prvý pretekár mal za sebou už dva zo šiestich 7 km bežeckých okruhov. Povedal som si: „Veď to mám super medzičas...“ a pustil som sa do poslednej disciplíny. Hoci z pomedzi plávania, bicyklovania a behu asi najviac behávam, vedel som, že bežať celý 42 km maratón po takto vyčerpávajúcom bicykli bude naozaj náročné. Organizátori dobre vedeli, prečo majú občerstvovanie stanice celkom husto rozdelené pozdĺž celej trasy.

Prvých 21 km bolo celkom fajn, držal som si dobrú mentálnu kapacitu, občas som prehodil pár slov a zažartoval so spolu bežcami, ale piaty a šiesty okruh mi už dali poriadne zabrať. Oveľa viacej som sa sústredil na každý jeden krok. Boli úseky, kedy som pár metrov len prešiel rýchlou chôdzou. Bežcov na trati pomaly ubúdalo.

Keďže prvá občerstvovačka bola priamo pri cieli, z hľadiska mentálnej výdrže bolo veľmi zaujímavé sledovať ako do cieľa dobiehajú bežci a mňa ešte čakali 2 náročné okruhy.  Tu človek zažije situáciu, keď sa musí spoľahnúť len sám na seba a jednoducho musí vydržať. Správne nastavenie mysle a adekvátna mentálna vytrvalosť zohráva veľmi dôležitú rolu. Tá sama o sebe ale nestačí. Oveľa dôležitejšia je dôsledná príprava a potrebný dlhodobý tréning. Odporúčania typu: „Keď som to zvládol ja, zvládnete to aj vy...“ sú postavené na vode a nemajú relevantné opodstatnenie.

Keď som dobiehal do cieľa, tešil som sa, že som úspešne zvládol túto moju výzvu. V cieli ma nečakali vavrínové vence, ale silný pocit vlastnej hodnoty a vytrvalosti.   

Jednou z mojich silných motivácií prečo po roku opäť zvládnuť celého IRONMAN bolo ísť príkladom svojim deťom.

12 hodín v plnom nasadení je dostatok času na premýšľanie.   

Či si to uvedomujeme, alebo nie, pre deti sú ich rodičia silným príkladom.

Takto som sumarizoval môj zážitok deťom - #mojednesnepoucenie:

• Ak si myslíš, že už nevládzeš. Môžeš skončiť, alebo pokračovať. Je to tvoje rozhodnutie. Ani jedno rozhodnutie nie je hanba.
• Nečakaj na dovolenie z okolia. Nenechaj sa súdiť okolím.
• Niektoré veci nemôže za teba urobiť nikto, musíš ich omakať sám.
• Podpora z okolia môže pomôcť, ale neurobí to za teba.
• Asi najhoršou brzdou v pokroku je sebaľútosť a vyhováranie sa na okolie.
• Sebaklam je silná výhovorka, ktorá môže človeku pomôcť cítiť sa lepšie v danej chvíli, ale z dlhodobého hľadiska je to len ďalší spôsob ako oklamať sám seba.  
• Sny sa neplnia samé. Dosiahnuté ciele nie sú otázkou náhody, ale zodpovedného prístupu. Treba na sebe pracovať.  
• Samotné nadšenie nestačí. Ale pravda je aj to, že bez neho by to nešlo.  
• Vytrvalosť  a ochota prekonať sám seba, aj keď sa mi nechce. To sú ďalšie silné, ale v dnešnej dobe žiaľ aj veľmi sprofanované slová.
• Ľudia radi prezentujú ideál. Chcú zaujať tým, akí sú skvelí.
• Fakt je ten, že každý skvelý výsledok nie je bez námahy. Bez výziev, prekážok a problémov by sa nerozvíjali a nerástli.

Posledný rok som aktívne trénoval, napriek tomu to nebolo jednoduché. Samotná príprava ma posunula vpred a dala pevný základ pre samotnú úspešnú realizáciu. Platí to vo všetkom. Skutočné výsledky na ktoré je človek vnútorne hrdý nie sú výstupom náhody, ale práce na sebe.

Ako som písal na začiatku, nečakaj na „odsúhlasenie“ tvojich rozhodnutí od svojho okolia. Je veľký rozdiel v tom, či si necháš poradiť, alebo sa chceš vzdať zodpovednosti.

Väčšina ľudí sa chce v živote cítiť dobre a mať dobrý pocit. Rozdiel je v tom, akou formou ten dobrý pocit získava ...

Začni od seba!

Držím palce.

Peter Minárik