“NEÚSPECH” JE SÚČASŤOU POSUNU A ROZVOJA...

17.9.2023 | Peter Minarik

“NEÚSPECH” JE SÚČASŤOU POSUNU A ROZVOJA...

Attack Triathlon 2023, sobota 4:45 ráno, ešte bola tma. Ukladali sme si bicykle do depa, keď sa jeden z účastníkov nahlas pýtal ostatných súťažiacich: “Prečo si toto vlastne robíme?”

Z jeho hlasu bolo cítiť nadšenie, ale aj jemnú iróniu a snahu o prekonanie vnútorného napätia. Tieto preteky boli pre mňa iné, ako tie ostatné. Boli poznačený mentálnou zmenou, ktorú si vyžiadalo zranenie presne týždeň pred súťažou.

Týždeň pred štartom vonku pršalo a ja som premýšľal, či si pôjdem ľahko zabehnúť, alebo už zostanem v kľudovom režime a nebudem to siliť. Kto pravidelne športuje, vie, že už po troch, štyroch dňoch bez pohybu chýba pravidelná dávka dobrých pocitov. Takže som neodolal a išiel som si zabehnúť. Čo na moje skvelé rozhodnutie povedalo moje telo? Odpoveď prišla rýchlo - vytkol som si členok a prechladol som.

Ten pocit sklamania bol obrovský. Domov som ešte nejako dokráčal, ale keď noha opuchla a nevedel som sa na ňu poriadne postaviť, bolo mi jasné, že sa mi môj plán o úspešnej účasti na Attack Triathlone pomaly, ale isto stráca pred očami. Ako som sa cítil? Slušne povedané, bol som na seba nahnevaný.    

Od soboty som premýšľal: „Prečo sa mi toto stalo?“ Snažil som sa pochopiť, čo mi hlava prostredníctvom tela chce povedať. Situácia s nohou sa síce pomaličky zlepšovala, ale od normálneho fungovania to malo neskutočne ďaleko. Nevedel som si predstaviť beh na Chopok po drsnom a nerovnom teréne plnom štrku, kameňov, koreňov, trávy a kríkov.

Musel som akceptovať myšlienku, že to nechám tak. Rozhodnutie sa mi síce nerobilo ľahko, ale v danej situácii to inak nešlo. Rozhodol som sa, že to nebudem siliť a tento rok na Attack Triathlon nepôjdem. Myslím, že práve to vnútorné odpútanie sa od nutnosti zúčastniť na pretekoch mi pomohlo v regenerácii.

Uvedomil som si, že mojim hlavným dôvodom „PREČO“ som chcel Attack Triathlon opäť absolvovať bolo dokázať sebe a okoliu, že na to mám, že to zvládnem. Potreboval som si „NIEČO DOKÁZAŤ.“ Páčil sa mi pocit prekonať vlastné hranice, ísť na hranu svojich síl a byť svojim vnútorným víťazom. A zároveň sa mi páčil ten pocit potom, keď som mohol byť na seba hrdý. Byť výnimočný a tiež byť obdivovaný. Dopĺňal a kompenzoval som si tým niečo...

Vytknutý členok týždeň pred štartom bude len ťažko „náhoda“. Neustále som nad tým premýšľal a snažil sa vidieť situáciu z iného pohľadu, v iných súvislostiach. Logicky som veľmi dobre chápal, že môj cieľ nebol „zdravý“, no vnútorne som to stále chcel. Môj postoj a prístup sa začal meniť. Z myšlienkového nastavenia “chcem si niečo dokázať” vs. “chcem si tie preteky užiť”. Zmena v prístupe a myslení, asi priniesla výsledok. V sobotu som so silnou dávkou pokory stál na štarte. Vedel som, akú náročnú trasu mám pred sebou. Musel som si veľmi rozvážne rozložiť sily a zvážiť reálne možnosti. Teoretickú prípravu som ma oveľa lepšiu ako minulý rok. Mal som naplánované časy, kde sa chcem dostať v akom čase.

2,1 km plávania bolo v pohode. Voda mala akurátnu teplotu, takže sa mi plávalo veľmi dobre. Po štarte som zostal v úzadí, aby som sa vyhol kopancom tých, čo sú predo mnou, a tiež, aby sa mi nikto nedriapal na chrbát. Väčšinu plávania som absolvoval v izolácii a v kľude som doplával.

Vybehol som do bicyklového depa, neponáhľal som sa. Nechcel som byť v strese a nehľadel som na každú minútu času. Tomu zodpovedalo aj moje tempo prezliekania. Na 139 km bicyklovania som vyštartoval v kľude. Ráno bolo ešte chladno, cítil som zimu a tešil som sa na úseky, kde už pekne svietilo slnko a dodávalo energiu. Prvých cca 66 km do druhej občerstvovačky sa mi išlo skvele. Tiahle stúpanie na vrch Slatinu mi išlo pocitovo lepšie ako minulý rok. Veľmi veľa urobilo poznanie trate, dôsledné naplánovanie časov a mentálne nastavenie s nižším stresom z časových limitov. Zjazd do Čierneho Balogu po novom asfalte bol skvelý. Prešiel som Brezno a v diaľke sa už vynímal Chopok, ktorý bol mojim jasným  cieľom.

Pri stúpaní na Vagnár som už síce cítil zníženie tempa, ale v zjazde cez Mýto pod Ďumbierom som to dotiahol v plánovanom čase a dorazil na občerstvovačku v Bystrej. Čakala ma záverečná chuťovka vo forme 650 výškových metrov na Srdiečko. Práve tohto úseku som sa obával najviac, pretože minulý rok ma tu chytili silné kŕče do stehien a musel som zosadnúť z bicykla a kráčať. Strach a rešpekt z minulosti bol silný limitujúci faktor. Preventívne som si chladil nohy, išiel som opatrnejšie a pomalšie, ako som mohol. Šetril som sa. Do depa na Srdiečku som prišiel v oveľa lepšom fyzickom stave, aj mentálnom nastavení, ako minulý rok. Časový limit som stihol, bol som so sebou spokojný. Neponáhľal som sa s prezliekaním, takže som v depe strávil skoro 10 minút a v kľude som sa pripravil na kľúčovú časť pretekov -24 km beh na Chopok a späť na Srdiečko.

Po pípnutí kontrolnej časomiery na štarte bežeckej trate som sa plný entuziazmu pustil do bežeckej časti. Na Kosodrevinu som len kráčal rýchlou chôdzou. Inak mi to nešlo. Spoliehal som sa, že sa rozbehnem na začiatku modrej značky do Krížskeho sedla. Podklad trasy som vnímal náročnejšie ako minulý rok. Prišla mi veľmi prašná, vyprahnutá, kamenistá, samé korene a vysoká tráva. Prejavil sa stres a strach z opätovného vytknutia si členku. Mozog povedal NIE – tu bežať nebudeš!!! Takže som musel zvoliť kombináciu rýchlej chôdze a pomalého behu. Uvedomoval som si, že to na časový limit nebude stačiť, alebo to bude veľmi tesné, no nevzdal som to.

Na Chopok som dorazil 7 minút po časovom limite. Moje preteky predčasne skončili 16:52 na Chopku. Stiahli ma z trate a dole z Chopku som už išiel lanovkou. Nebudem skrývať sklamanie. Inými slovami povedané, bol som neskutočne naštvaný... Po zaslúženom výstupe na Chopok som sa musel ponáhľať na lanovku dole. Nestihol som si ani užiť ten zaslúžený pocit z potešiť sa z výhľadov. Všetko bolo už na rýchlo. Záver pre mňa jednoducho nebol dobrý.

Cestou z Chopku lanovkou dole mi opäť behalo v hlave mnoho myšlienok.

Tu sa dostávam k pointe a ponaučeniam:

• Nedokončenie pretekov pre mňa znamenalo neúspech a zlyhanie. Danú situáciu som vyhodnocoval len z krátkodobého pohľadu a nevidel som ju v širších súvislostiach.
• Na zdroji dobrých pocitov záleží. Ak dám niektorým veciam v živote príliš veľkú prioritu a stane sa, že sa mi ich z nejakého dôvodu nepodarí uskutočniť, sklamanie je obrovské.
• Nevkladaj všetko šťastie do jednej udalosti, ak to nevyjde, môže ťa to demotivovať.
• Nauč seba aj deti spracovať neúspech tak, aby ťa posunul vpred a nie zastavil.
• Mohol som do toho dať viac. Síce ma limitoval strach z možného prepálenia výkonu, kapacitu som ešte mal.
• Sila prípravy v rámci tréningu je dôležitým vkladom. Musím sa ešte viac spoznať v náročných situáciách.
• Potrebujem zažiť svoj energetický manažment a citlivejšie vnímať ako reaguje moje telo v dlhodobej záťaži.
• Veľmi si uvedomujem pokoru a vďačnosť za možnosť vôbec byť na štarte a zúčastniť sa takto náročného triatlonu.
• Dôležitosť podpory, ale aj obety od najbližších. Mnoho krát som išiel po práci behať a čas som mohol venovať deťom a manželke. S tým veľmi súvisí aj mentálny posun z JA (individualizmus) na MY (tímová práca).
• Nezdravé porovnávanie sa s inými účastníkmi môže spraviť oveľa viac škody ako podpory.
• O mojom pocite úspechu/neúspechu nerozhoduje niekto iný, ale ja sám.

Záver:
Na tento ročník Attack Triathlonu som sa cítil skvele pripravený, ale..
„Hlava robí oveľa viac, ako si väčšina ľudí môže myslieť“. Dokáže vypnúť naše telo a limitovať nás. Akonáhle mozog cíti ohrozenie, náš výkon dramaticky klesá, aj napriek tomu, že máme dostatočné fyzické kapacity.

Ak si myslíme, že ak dovedieme ľudí do stresu, dosiahnu vyšší výkon, mýlime sa. Možno to tak vyzerá z krátkodobého hľadiska, ale z dlhodobého pohľadu je to opačne.

Potreba efektívnejšej formy tréningu. Uvedomil som si, že musím zmeniť spôsob tréningu a skontaktovať sa s odborníkom na triatlon, ktorý mi pomôže posunúť sa ďalej. Ísť na hranu a byť bičovaný časovými limitmi mi nerobí dobre. Potrebujem získať väčšiu časovú rezervu a cítiť sa v pohode počas celých pretekov.

V danej chvíli, keď som zažil neúspech, bolo ťažké hľadať pozitíva, prevládal hnev. Hnev sám na seba. Že som sa mal viac ponáhľať v depách, že som sa mal viac ponáhľať na občerstvováčkach, že som mal...,  že som mal...,  že som mal... Tých myšlienok typu, že som mal..., bolo veľa.

Moja silná vnútorná nespokojnosť sa uvoľnila, keď som sa prestal zapodievať tým, čo všetko som urobil zle. Zacítil som vnútornú potrebu byť prospešnejší pre seba aj pre moje okolie. Nevyhnutnosť efektívnejšie využívať čas a priestor počas tréningov mi jasne ukázala potrebu reštartovať projekt www.uspechposlovensky.sk.

Pohľad na úspech je veľmi relatívny. Každý ho vníma ináč. Preteky som síce nedokončil, ale ukázali mi cestu a spôsob fungovania, ktorý mi prinesie viac radosti a spokojnosti do budúcnosti. A to by som bez tohto "NEÚSPECHU" a pomyselného zlyhania nevnímal tak intenzívne. Naďalej by som sa tešil a bol na seba hrdý z úspešného absolvovania Attack triathlonu, ale dramaticky by som sa nikam neposunul.

Ľudia sa oveľa viac venujú úspešným projektom, ako tým, ktoré nedopadli dobre. Rozprávať o neúspechu nie je „sexy“, hoci v procese učenia zohráva nenahraditeľnú úlohu. Neúspech je prirodzenou súčasťou vývoja a napredovania.

Dokážete sa podeliť o vaše neúspechy? Ako ste sa na nich poučili a ako vás posunuli vpred? Teším sa na vaše vstupy a hodnotné životné skúsenosti. Vaším zdieľaním môžete niekomu zmeniť pohľad na jeho zlyhania a opäť ho motivovať k práci na sebe.

 

Prikladám prehľadnú sumarizáciu najväčších nástrah neúspechu. Ľudia reagujú na neúspech a zlyhanie rôzne, avšak niektoré reakcie môžu byť podobné:

1. Znížená sebaúcta a sklamanie:

• Neúspech môže poškodiť sebaúctu a spôsobiť pocity sklamanie. Ľudia sa môžu cítiť, akoby zlyhali nielen v danej situácii, ale aj vo všeobecnosti.

2. Strach z odsúdenia:

• Ľudia sa môžu obávať, že budú odsúdení alebo kritizovaní ostatnými kvôli svojmu neúspechu. Táto obava ich môže zastaviť od pokračovania v snahe.

3. Strata motivácie a sebadôvery:

• Neúspech môže spôsobiť stratu motivácie a povedie k zníženiu sebadôvery. Ľudia sa môžu cítiť bezmocní a nedostatoční.

4. Odpor voči riziku a novým pokusom:

• Niektorí ľudia po neúspechu môžu stratiť ochotu riskovať alebo skúšať nové veci, aby sa vyhli opakovaniu zlyhania.

5. Negatívne myšlienky a seba obviňovanie:

• Ľudia môžu prežívať opakujúce sa negatívne myšlienky a obviňovať sami seba za neúspech.

6. Vyčlenenie z problému:

• Niekedy ľudia zareagujú na neúspech tým, že sa ho pokúsia ignorovať alebo vyhnúť sa mu, čo ich môže udržiavať v stagnácii.

 

Ako sa vyhnúť nástrahám neúspechu a ako naň konštruktívne reagovať:

1. Získanie inej perspektívy:

• Pozerať sa na neúspech z iného uhla a zistenie, čo sa z toho dá naučiť. Je to príležitosť na rast a zlepšenie.

2. Akceptácia neúspechu ako súčasti učenia:

• Neúspech nie je koniec sveta. Prijať ho ako súčasť procesu učenia pomôže pokračovať v úsilí.

3. Uvedomenie si, že neúspech nie je totožný s hodnotou seba samého:

• Neúspech v nejakej činnosti nedefinuje celkovú hodnotu človeka.

4. Skúmanie emócie:

• Uvedomenie si pocitov a emócie neúspechu. Hľadanie spôsobu, ako týmito emóciami pracovať.

5. Naplávanie si krokov na zlepšenie:

• Skúsiť identifikovať, čo sa dá zmeniť a urobiť ináč, aby sa dostavil želaný výsledok.

6. Získať podporu od ostatných:

• Rozhovor s priateľmi, rodinou alebo odborníkmi môže poskytnúť novú perspektívu a podporu.

V konečnom dôsledku ide o to, ako človek reaguje na neúspech. S vhodným postojom a aktívnym prístupom sa môže neúspech zmeniť na príležitosť pre rozvoj, rast a zlepšenie.

Peter Minárik