František Reich

Môj profil

František Reich bol úspešným reprezentantom Československa vo veslovaní, účastníkom dvoch Olympijských hier 1952 v Helsinkách (skif) a 1956 v Melbourne (dvojskif). Spolu s Albertom Krajmerom na Majstrovstvách Európy v roku 1955 v belgickom Gente vybojovali striebornú a v roku 1956 na Blede bronzovú medailu. Po ukončení aktívnej športovej činnosti bol dlhoročným funkcionárom Československého veslárskeho zväzu, funkcionárom a predsedom Slovenského veslárskeho klubu. Po roku 1989 bol zvolený za predsedu Slovenského veslárskeho zväzu. Dlhé roky sa venoval aj výchove mládeže.

Úspech podľa mňa je

Je to dôkaz, že som pracoval správne a zodpovedného postoja v práci. Ale aj napriek mojim športovým výkonom, najväčší úspech sú pre mňa moje deti. Nie len preto, čo dokázali v živote, ale aj v športe. Staršia Lucia ako prvá slovenka vyhrala ženský skif na chýrnych Primátorkách a mladší Marek sa tiež po úspešnej športovej kariére stal predsedom zväzu.

Moja najväčšia motivácia

V tom čase to bolo dokázať všetkým, že aj ako potláčaný človek som najlepší a môžem robiť to, čo ma baví.

Moje najväčšie životné poučenie

V prípade, že pre svoj úspech urobím všetko, čo je v mojích silách, vždy dosiahnem to, čo si zaumienim a ak sa to náhodou nepodarí, tak si aspon môžem povedať, že som pre to sprail všetko, čo som mohol a vládal a nemôžem si nikdy v živote vyčítať, že som to neskúsil.

Moje najväčšie životné prekážky

Mojou najväčšiou životnou prekážkou bolo moje vtedajšie zatriedenie v spoločnosti, nakoľko som bol synom veľkého a známeho podnikateľa taktiež Františka Reicha, ktorý vybudoval a stal sa spoluvlastníkom stredoslovenskej elektrárne energetiky. Počas komunizmu došlo k znárodňovaniu a moja rodina prišla skoro o všetko. Prežívali sme zo dňa na deň, takmer sa z nás stali bezdomovci. V tom čase som často prespával v lodejnici a moji kamaráti mi veľmi pomohli, keď mi občas priniesli niečo pod zub. Len vďaka mojím úspechom som mohol robiť to, čo som miloval. Aj preto je pre mňa veľmi dôležitý titul akademického majstra sveta z roku 1951. Vďaka nemu som mohol ostať v Bratislave, hoci otca z nej v rámci perzekučnej Bacílkovej B-akcie v päťdesiatych rokoch ako nežiaducu osobu vysídlili aj s rodinou.

Moja aktuálna výzva

Ako 82 ročný veterán, chcem len v pokoji dožívať. Samozrejme to neznamená, že celý deň presedím v kresle. Aj teraz je šport významnou súčasťou môjho života. Ešte pred pár rokmi som pravidelne navštevoval lodejnicu pri rieke Dyje v Břeclave, no zo zdravotných dôvodov som musel prestať, ale od pár kilometroch na bicykli ma nič neodradí.

Moje odporúčania na úspech

Myslím si, že poctivou a húževnatou prácou sa vždy (alebo aspoň mnohokrát) dostanete ku svojim vytúženým snom aj keď spočiatku vyzerajú nereálne ba až nemožne.
Dôležité je nikdy sa nevzdať a nehľadieť na prekážky, najmä keď robíte niečo, čo milujete. Vždy som sa riadil heslom ,,Rob to čo miluješ a daj do toho celú dušu.''

Ale zároveň si treba aj uvedomiť, že sláva a úspechy sú pominuteľné. Viac ako olympijské účasti si vážim, že som ako 52-ročný veterán sólovo na skife za štyri dni a tri noci prevesloval proti prúdu z Bratislavy do Viedne.